Napokon ušla! 

Katka. Pred trinástimi rokmi sa s ním dala dokopy a... „Netušila som, aký osud som si nalinajkovala. Zlý, veľmi zlý,“ potichu podotkne. Nad vodou ju držia len oni dvaja – Jakubko a Katka. Deti, ktoré splodila s ním. Áno, obidve...

Katka na rovinu priznáva, že si prešla všetkými formami tyranie. V počiatkoch nemohla tušiť, že jeho poznámky, načo chodí do roboty, keď je tehotná, nech je radšej doma, chce ju mať pri sebe – že to všetko nebol iba strach o ňu a o nenarodené dieťa, ale boli to už prvé príznaky chorobnej žiarlivosti. „Nevenovala som tomu ale veľkú pozornosť. Veď vedel byť aj tak náramne pozorný! Lakoval mi nechty, umýval vlasy, krémoval chrbát – doslova princ na bielom koni...,“ hovorí tridsaťšesť ročná Katka a na otázku, či sa vlastne brali z veľkej lásky polozahanbene odpovie: „Dva týždne pred svadbou som zistila, že som tehotná, dieťa som veľmi chcela, ale pamätám si, že na obrade som to „áno“ povedala veeeľmi opatrne a dosť potichu...“

Prvá facka: Malý Kubko nemal ani rok, keď dostala prvú šľahu od manžela. Dovolila si mu oponovať jeho výber peňazí z jej karty a kúpu mobilu. Jasné, že prišlo obrovitánske kajanie, odprosoval ju na kolenách, bez nej vraj nechce žiť, miluje iba ju. Sľuby, sľuby, sľuby... Áno, chvíľu bol nebeský pokoj. Mladá rodina s pôžičkami na krku ale potrebovala peniaze ako soľ. Keď mal syn sedemnásť mesiacov, s mužom sa na materskej vystriedali, on prišiel o robotu, takže mladá mamina sa vrátila späť do fabriky. V relatívnom kľude tam ale chodila ani nie dva mesiace. Postupne začali pribúdať kontrolné otázky kedy príde, prečo včera prišla zo zmeny o desať minút skôr ako dnes, kde teda bola tých desať minút. Domov sa vracala s čoraz stiahnutejším žalúdkom, dopredu vedela, že nijaký argument naňho nezaberie. Neskôr prešiel na vydieračské telefonáty priamo do práce – ak vraj okamžite nepríde, malý syn ostane sám doma. „Toto už bolo vážne psychické týranie, jeho chorobná žiarlivosť nepoznala hraníc.“ Určoval a dirigoval každý jej krok. Silnú a sebavedomú ženu postupne dostal do role obyčajnej puťky, ktorá už sama nedokázala rozhodnúť ani to, čo dnes bude variť. „Implantoval do mňa pocit, že som zlá, že chyba je naozaj vo mne.“ Katarína otvorene priznáva, že svojho muža nenávidela, ale prišli aj stavy, keď ho „tak po svojom“ ľúbila, keď jej proste chýbal a cítila, že potrebuje byť s ním. „Stávala som sa na ňom závislá.“

Maratón: Zámerne nepreberáme do detailov fyzickú tyraniu, pohľad na Katkin osem krát (!!!) zlomený nos hovorí za všetko. Nešlo o osemnásobné nešťastné potknutie... Ten netvor si na svojej žene rád zgustol. Pecky do tváre časom Katku prestali bolieť, „prah bolestivosti sa mi rapídne posunul, mňa už vážne neboleli jeho štipľavé facky, otrieskavanie hlavy o stenu.“ Duša ale plakala ostošesť. Zámienku na agresiu si našiel vždy, spočiatku bol ohľaduplný a zverstvá stváral na Katke, keď ich syn nebol doma. Pálil na nej cigarety, vytrhával jej chumáče vlasov, sťahoval nechty... bŕŕ... – Katka tieto hrôzy opisuje so stoickým kľudom. Bezemočne. „Výhrou je, že už o tom dokážem hovoriť, už áno.“ Isteže ju vždy, keď mal chuť, donútil k sexu, nemal problém ju krátko po ňom stĺcť takmer do bezvedomia. Rekord jeho mučenia bol šestnásť hodín vkuse. „Maratón, skončila som so zlomeným rebrom, čo sa, samozrejme, zistilo až neskôr. Muž ma donútil s dolámaným rebrom hrať s ním tenis. Nie, nedalo sa od neho len tak ujsť, bral mi obil, zamykal ma. Či som volala o pomoc? Preboha! Ja som vrieskala, nech volajú policajtov. Susedia „asi“ nepočuli.“

Časom však už nehral divadlo ani pred synom. Dokonca nútil malého Jakuba, nech mamku bije ceruzkou, chlapček nechcel, ale musel. Udrel len tak – akože. Otec reval, že musí buchnúť riadne, ako chlap, inak zbije on jeho... Nebudem to viac rozoberať, stačí, keď poviem, že Jakub o svojom otcovi nechce ani počuť. Neexistuje preňho. A to isté vraj platí aj pre jeho malú sestričku Katku. Naposledy mi dôrazným hlasom povedal, nech Katke poviem, že otca nemá.“

Nečakaná sestrička: Katarína sa s malým Jakubom pokúšala od manžela odísť minimálne päť krát. Najskôr sa schovávala u svojej mamy, vždy ju tam ale našiel, potom sa ukryla u svokry, ktorá ju varovala, nech radšej odíde, lebo on už vie, že sú u nej. Nasledovali krízové centrá. Katarína by o nich mohla napísať bedeker. Lenže. Vystopoval si ju aj v centre. Pred takmer štyrmi rokmi ju opäť uchlácholil sľubmi. Katka sa k nemu vrátila. Hneď na prvý raz asi aj znovu otehotnela. On nechcel veriť. Musela pred ním ocikať tehotenský test. A po lekárskom potvrdení tehotenstva všetko nabralo rýchly spád. Bitky, vyhrážky smrťou, kopance... „Bolo mi jasné, že už buď neprežijem ja alebo dieťa v bruchu. Starostlivo som si pripravovala plán úteku.“ Nebolo to jednoduché. On akoby cítil, že Katka ma čosi za lubom. Všade chodili spolu, samú ju nepustil ani do obchodu, bola jeho väzňom. Jedného dňa sa ale oslobodila.

Vyšlo to v ten deň síce až na tretí pokus, ale vyšlo. Tehotná Katka šoférovala, vzadu sedel Jakubko, vedľa nej on. Blížili sa k bytovke, kde žili v prenájme. Do areálu však bolo treba pootvoriť bránu. Väčšinou ju išiel otvoriť on, ale pre istotu si so sebou bral aj Jakuba. Katka sa v duchu modlila, aby tento krát Kubka nechal v aute. Otčenáš bol vyslyšaný. Vyšiel sám. Katka sa sekundu pozerala ako sa blíži k bráne, zvrtla volant a v obdivuhodnom pokoji zmenila smer jazdy. Netušila kam, vedela len, že od neho preč! „Vôbec som nezrýchlila, išla som podľa predpisov, mala som pri sebe všetko. Jakubka, bábätko v brušku a jednu igelitku s vecami. Hor sa skúsiť nový život... Bolo to ťažké, veľmi ťažké.

Opäť skončili v krízovom centre, Katka sa pripravovala na pôrod druhého dieťaťa, zároveň však bojovala s abstinenčnými príznakmi. Presne ako narkoman závislý na drogách potrebuje dávku, ona pociťovala zvláštne nutkanie opäť byť s ním. Obrovské šťastie mala na vynikajúcu súdnu psychologičku, ktorá jej pomohla ustáť najhoršie stavy. Z krízového centra odišla do pôrodnice a z nej sa s malilinkou Katkou vrátila opäť do centra. Domov... Kontaktoval ju, vyvolával, snažil sa získať na svoju stranu Jakuba. „Všetko márne. Jakubko aj policajtom jasne zdôraznil, že otca nemá. Postupne sa vybavili všetky papiere - rozvod, zákaz priblíženia a kontaktovania sa s ňou. Trestné oznámenie? Súd ho za týranie blízkej osoby odsúdil len podmienečne, pretože ON prijal dohodu o vine a treste... „Nebudem sa vyjadrovať k súdnictvu, som exemplárnym príkladom ako by súdy postupovať nemali. Je výsmech, že chlap, ktorý mi zničil život, doráňal telo a dušu, zdeptal vlastného syna – že takýto netvor dostane podmienku.“

Katka sa ale postupne stavia na nohy. Z krízového centra prešla do prenájmu, aby ho utiahla, býva s ňou v byte ešte jej kamarátka z centra s dieťaťom. Tento rok si externe dokončuje maturitu a plány sú vysoké. Štúdium sociálnej práce a po ňom práca mediátorky. Katka chce svoj spackaný život zúžitkovať v pomoci iným. Chce druhých usmerniť, poradiť im, varovať ich. Apropó, spackaný život... „Mám dve nádherné deti, ktoré sú pre mňa všetkým. Nemôže to byť teda spackaný život. Verím, že užho máme nasmerovaný tým krásnym smerom. Plným lásky, úsmevu a pohody. Chudobne, ale slobodne!“