Žobranie o prácu 

Každý nový deň je o prežívaní. Už si zvykla, aj keď priznáva, že zmieriť sa s tým nedá. Plakať nemá cenu, musí veriť, že jedného dňa svitne aj pre ňu slnko a doslova zvýskne od radosti. Čo by ju tak potešilo, čo by jej doslova zachránilo kožu? „Práca!!!! Potrebujem sa zamestnať,“ bezradne hlesne mama Mirka.

Na seba prestala myslieť už dávno, dokonca potichu zaševelí, že nebyť malej Veroniky, život by vzdala. Osemročná vymodlená dcérka je ale v tom jej zachmúrenom svete jediným svetlým bodom, pre ktorý sa každé ráno Miriam nadchne. „Áno, odprevadím ju do školy a zbesilo obháňam robotu. Nepotrebujem peniaze na prímorské dovolenky, chcem mať len zopár eur v peňaženke na jedlo, chcem si našetriť na práčku, ktorá mi vybuchla a zo všetkého najviac by som malej dopriala vytúžený bicykel. Sú prázdniny, nech si aspoň okolo panelákov trochu pošantí.“

Love story: Pohľad do minulosti, predtým, než sa spoznala s otcom Veroniky, nebolí. Miriam odkúpila byt po babke, robila pokladníčku v hypermarkete, z výplaty priemerne vyžila a jediné, čo ju škrelo, bola samota. Jasné, že túžila po rodine, po dobrom mužovi a aspoň jednom dieťati. „S tým som sa ale vyrovnala. Že mamou nikdy nebudem. Lekár mi aj do papierov napísal, že som sterilná.“ Do cesty sa jej priplietol kolega. Zásobovač z obchodu. Mirka zasnene: „Cítila som sa ako v siedmom nebi. Mala som už dobre po tridsiatke a bola som zaľúbená až po uši. Bol síce o pár rokov odo mňa mladší, ale bol to on, ktorý ma presviedčal, že na veku nezáleží. Hlavné, že sa ľúbime. Áno, dnes už dokážem povedať, že som bola úplne zaslepená. Napriek všetkému ale nedokážem hrešiť. Veď mám z tohto vzťahu svojho anjela. Veroniku! Ja, podľa papierov sterilná žena...“

Budúcemu otcovi vydržala radosť z potomka púhe tri dni. Z ničoho nič po sedemdesiatich dvoch hodinách Mirke odporučil potrat. „Akoby mi vrazil nôž priamo do srdca,“ pustí Mirka slzu ešte aj teraz. Mesiac sa non stop hádali, ona presviedčala jeho, že dieťa je dar, on zasa ju, že na život decko netreba. A v piatom mesiaci tehotenstva jej fľochol do tváre, že vlastne už nechce ani ju. Mirku. Zbalil si pár svojich vecí a na Mirkinom byte zabuchol za sebou dvere. Budúca mama pochopila, že bojovať o jeho falošnú lásku nemá zmysel. A najmä, musela sa psychicky nastaviť na svoje dieťa. Gynekológ ju totiž poslal ležať na rizikové oddelenie, „a k tomu ma kŕmili informáciami, že bábo v poriadku nebude.“ Aj tak bola presvedčená, že si ho nechá. „Ani na sekundu som neuvažovala o inej možnosti, keď cítite v bruchu pohyby, už vtedy ste predsa mamou a aj choré dieťa sa nedá odhodiť, či?“

Situácia sa zdramatizovala týždeň pred pôrodom, kedy Mirku pripravovali na najhoršie. Pre veľké problémy s obličkami, nedávali doktori drobcovi šancu na dlhý život. Mirka si zapchávala uši pred toľkými čiernymi prognózami, už nevládala prijímať toľko skepsy. „Madam“ prišla na svet cisárskym rezom a s ukážkovými mierami: päťdesiat centimetrov a takmer štyri kilá. „Valibuk! A pri prvom pohľade na ňu som vedela, že zabojujeme a budeme žiť!“ Čierny scenár sa, chvalabohu, nenaplnil. Obličky sú prísne sledované a najväčším problémom je Veronikina rapídne znížená imunita. Doslova každé dva týždne ochorie. A treba s ňou ostať doma. Po nutnej predĺženej šesťročnej materskej sa mama Mirka aj zamestnala. Za, pre ňu, krásnych štyristo eur robila upratovačku. Dokázala poplatiť účty a ako tak vyžiť. Od mája je ale všetko inak. Málokto toleruje tak časté očeerky. A Mirka si choroby Veroniky nevymýšľa... Výpoveď ju zrazila na kolená. Momentálne fungujú v stave akútnej núdze. Pri našom stretnutí bol jej jediným príjmom dvadsaťtri eurový štátny rodičovský príspevok na dieťa. Nič viac. Na výživné od otca dcéry sa spoliehať už dávno prestala. Stodvadsať eur posiela ako sa mu zachce a väčšinou sa mu veru nechce. Mirka si vybavuje dávku v hmotnej núdzi, ale, ako jej úradníčky rady zdôrazňujú, nič nejde zo dňa na deň, treba vyčkať. Ibaže ona ostala naozaj bez príjmu, v potravinách s plačom ráta, či nakúpi päť alebo sedem rohlíkov. Okolo mäsiarskeho pultu preletí rýchlosťou blesku, šunka je v nedohľadne. Na desiatu do školy ide chleba či rožok s maslom. Teda margarínom. Občas s reďkovkou. Doma sa varia cestoviny, buchty, keď je na stole kuracina, majú Vianoce... Chudoba sa v panelákovom byte ozýva z každého kúta. Cez staré okná prefukuje tak, že v zime spávajú v čiapke a k paplónu pridajú ešte aj deku. Navyše pri daždi sa vytvorí na podlahe riadna mláčka. Domácke tesnenie, ktorým Miriam hasí problém, nezaberá. Jasné, že v dome chýba aj chlapská ruka, ale toto už Mirka vôbec nerieši. Posledný chlap jej zobral akékoľvek ilúzie.

Kára plná papiera: Susedia ju už poznajú a vedia, že staré noviny do smetia nepatria, nosia ich Mirke. Na chodbe jej tróni stará kárička, na policiach sú kopy zviazaných starých novín a časopisov a Mirka si to dva-tri krát do týždňa s plným vozíkom mašíruje do zberných surovín. Už to má vyrátané – za sedemdesiat kíl papiera dostane dve eurá! Vždy má pocit, že dostáva majland! Nie, Veronika s ňou káričku neťahá, Mirka sa ju snaží uchrániť od takýchto zážitkov, „nechcem, aby si pamätala z detstva, že s mamou vláči balíky papierov, aby bolo na chlieb,“ zahanbene skonštatuje Mirka, ktorej sa oči vždy rozjasnia akonáhle prejdeme na jej dcérku. Ódy na ňu sype ako z rukáva. Rozumejú si ukážkovo a vedia sa spolu zabaviť a hlavne, pomojkať. Spia spolu a najkrajšie zážitky sú pred spaním, „mojkáme sa, chichúňame, tešíme sa, že sme spolu“. Na jedinú otázku jej ale statočná mama nevie odpovedať, aký rozumný argument možno dať na dotaz – prečo ju ocko nemá rád...? Prečo sa o ňu nezaujíma, neprinesie jej darček na narodeniny či Vianoce..., „Viem, že ju to trápi, jej otec si už založil novú rodinu a Veronika je úplne bokom. Najhoršie je, že aj v škole dostáva poznámky na svoju chudobu, deti vedia byť kruté a z malej nie raz vyliezlo, že ju majú za chuderku. Začína sa kvôli tomu uzatvárať do seba, nepatrí k priebojným typom, ktoré by všetkých poslalo do hája.“

Mama Miriam by ale svoj život nemenila. Kedysi jej stačila výplata na vyžitie, dnes jej práve tá výplata chýba, ale má svoje srdiečko, slniečko, svoj poklad. Veroniku. „Nič iné ako práca mi nechýba. Zoberiem hocičo – len keby niekto uveril, že moje absencie sú len pre choroby dcérky. Kvôli tomu nemôžem ešte chvíľu chodiť na poobedňajšie či nočné smeny, nemôžem malú nechať samú. Má len osem rokov. Ešte aspoň dva roky si na to netrúfnem. Myslíte si, že sa na mňa šťastie usmeje a niečo si nájdem? Momentálne som v najkritickejšej situácii, včera som si požičala päťdesiat eur, musím s nimi vydržať na mesiac. Ale byt z toho nezaplatím a nechcem si predstaviť, že sa dostanem do role stabilného neplatiča, to je jasný začiatok konca. Keď sa nad tým začnem zamýšľať, skončím vždy v slzavom údolí. Ale plačem len, keď som sama. Veronika uplakanú mamu nepotrebuje.“ Matematika však veľa optimizmu Mirke nedodáva, rátajme: nájom za byt – dvesto eur, elektrina – tridsať päť, družina v škole – dvadsať jeden, školské obedy do tridsať eur. A to sa ešte nekupovali najzákladnejšie potraviny, najzákladnejšie hygienické potreby. S oblečením sa neráta vôbec, to vždy od niekoho dostanú... A zopakujme si, že dnes je príjem len dvadsať tri eur rodičovský príspevok... Ak sa konečne papierovo vybaví podpora na úrade práce – do peňaženky pribudne smiešnych šesťdesiat eur. Jednoducho, týmto smerom to nijako nevychádza. Miriam potrebuje a chce pracovať. Veľmi držíme palce!