Stopercentná mama 

Oľga. Mama na plný úväzok, ktorá by svojim osemročným dvojičkám zniesla aj modré z neba. Žiadne čačky-mačky ale pre ne vymýšľať nemôže. Je rada, že majú na chlieb a nedlžia na nájomnom v byte, v ktorom môžu bývať ešte šesť rokov. Čo bude potom? „Ja netuším, ale viem, že moje deti budú pri mne. Nás nič nerozdelí.“

Nečakané tehotenstvo: Olinka robí predavačku v potravinovom supermarkete, je tam už deviaty rok a pochvaľuje si. Nadriadená jej dokonca pomohla so starším nábytkom do jednoizbáku, ktorý Olinke v rámci sociálneho programu na podporu mladej rodiny v núdzi na dobu určitú pridelilo mesto. Aj pracovný čas má prispôsobený potrebám detí. Robí od siedmej ráno do štvrtej poobede. „Tak, aby som stihla vybrať syna a dcéru z družiny. Ráno sú v škole už o pol siedmej, chvalabohu, že existujú aj ranné družiny a poobede po nich letím z opačného konca mesta. Stíham byť v škole medzi pol piatou – piatou. Kristínka a Janko sú môj život, áno, predstavy o rodinnom živote boli trošku iné, ale napriek všetkému, som šťastnou mamou a to ma hreje pri srdci,“ rozbásni sa o svojich pokladoch tridsať osem ročná mama. Ocko detí existuje, „ale funguje to tak zvláštne. Žije v inom okrese, na deti platí a raz za čas za nimi aj príde. To je všetko. A mne sa nechce to nejako komentovať či analyzovať...“

Priznáva, že s bývalým partnerom spočiatku fungovali dobre. Mali prenajatú garzónku, možno ju aj škrelo, že jej od začiatku zdôrazňoval, že on sa ženiť nikdy nebude, ale neriešila to. Napokon, sen o neveste v dlhých bielych šatách nikdy nemala. Deti? Tiež si ich neplánovali, lenže... Časté vracanie, celková nevoľnosť pred deviatimi rokmi neboli príznakom nijakej virózy. Oľga ostala prekvapená, že je tehotná a „od úplného začiatku bolo viditeľné, že to budú dvojičky. Uf, poviem vám, dvojnásobne som to rozdýchavala, ale ani na sekundu som neuvažovala o potrate.“ S priateľom mali záľubu v cyklistike, chodievali na túry, lenže, keď jej bolo v začiatkoch často zle, bola rada, že ako-tak prežije deň, nieto šliapať do pedálov. „Partner začal chodiť na túry s nejakou známou...,“ načne opatrne začiatok konca Oľga. A keď mu oznámila, že je v tom, on sa k tomu postavil „chlapsky“ – presťahoval sa k známej a pričasto skloňoval slovo potrat. „Dokonca som mala telefonáty aj z jeho rodiny, nech si dám deti zobrať. Pre mňa absolútne neprípustné. Čím viac do mňa hustili, tým intenzívnejšie som začala svoje deti v brušku chrániť. A neskutočne ľúbiť. Hovorila som si, že všetko zvládneme. Nevedela som síce ako, ale byť mamou bola zrazu pre mňa priorita. S partnerom sme sa definitívne rozišli. Garzónku som musela opustiť, majitelia mali podmienku, že deti v nej nemôžu byť. V tridsiatke som sa nasťahovala späť k mame a otčimovi. Spočiatku to bolo vcelku fajn, zvládnuteľné,“ povie Oľga.

Nesloboda u mamy: Na rovinu priznáva, že od ideálneho vzťahu s mamou mala ďaleko, ťahalo sa to už od puberty. Teraz však bola vďačná, že ju s rastúcim bruchom mama prijala. Výčitky, že ostala sama, bez chlapa, však zo dňa na deň pribúdali. Oľga cítila, že v byte zavadzia, ale „nemala som naozaj kam ísť.“ Pôrod dvojičiek bol plánovaný až na september, bábätká sa vypýtali na svet o dva mesiace skôr. „Boli drobulinkí, vážil do poldruha kila a riadny čas si pobudli v inkubátore. Strašne som sa o nich bála, lekári ma stále varovali, aby som rátala so všetkým.“ Z pôrodnice teda dvojnásobná mama Olinka odchádzala plná strachu a smútku. Neniesla si domov svoju dcérku a syna, len nabalenú tašku vecí. Preplakala každý večer... Poctivo si odstriekavala mlieko a štyrikrát za deň ho nosila svojim drobcom do špitála. Cez maličké otvory v inkubátore im hladkala ručičky a prosila, aby zabojovali a ostali pri nej. „Zrazu mi všetky problémy prišli malicherné, riešiť, či vás partner opustil, či máte dosť peňazí, kde a za čo budete bývať..., všetko išlo bokom. Najpodstatnejšie predsa bolo a je, aby človek žil. A ja som sa modlila za dva nové životy. Asi dobre, stačí sa na ne pozrieť dnes,“ s pýchou v hlase povie. Kristínka s Jankom sú dnes druháci, sú zdraví a neposední, tak ako sa na osemročné stvorenia patrí. Na svoju mamku nedajú dopustiť. Vzťah Oľgy s mamou sa ale postupom času výrazne komplikoval. Nechce rýpať do svojej mamy, je jej vďačná, že ju prichýlila a vie, že vnúčatá má rada. Dodnes jej ich stráži, keď ochorejú a Olina musí do práce. Ostať na očeerke si nemôže dovoliť. Výplata by sa rapídne znížila a nezaplatiť nájom si nemôže dovoliť. Všetko má vyrátané takmer do posledného centu. U mamy vydržala s deťmi takmer päť rokov. „Ale bolo to už hraničné. Totálne obmedzovanie osobnej slobody, nehovorí sa mi o tom ľahko. Možno bola príčina maminho správania sa aj v jej kombinácii liekov s alkoholom, ja neviem. Jednoducho, odstrkovala ma na vedľajšiu koľaj a ja som nemala žiaden manévrovací priestor. Pamätám si, že keď som skončila v nemocnici so zápalom slepého čreva, ani raz ma tam nebola pozrieť. Hovorila som si nevadí, veď sa stará zatiaľ o moje dvojičky. Po návrate domov mi ale oznámila, že v jej byte už nemám trvalé bydlisko a nemám tam čo robiť. To už bol vrchol ľadovca, predchádzalo tomu množstvo akože drobných konfliktov. Moja prítomnosť v jej byte jej patrične liezla na nervy. Nemohla som napríklad používať chladničku. Potraviny som mala na balkóne a jasné, že niektoré sa pokazili. Ona si to fotila a nosila to na sociálku, vraj nech vidia, čo som schopná dávať jesť svojim deťom. Nechápala som. Prečo to robí, prečo ma chce silou mocou vykresliť ako krkavčiu matku. Alebo som doma nesmela používať záchod. Jednoducho ma naň nepustili. Potrebu som robila vonku za panelákom... Jedného dňa som si už povedala dosť, každý máme svoju dôstojnosť a hrdosť a takto to ďalej nejde. Skončila som na polícii, kde som prosila o radu. Odporučili mi krízové centrum,“ zahanbene spomína Oľga.

Raj na zemi: V krízovom centre ju aj s deťmi prijali a dodnes na jedenásť mesačné obdobie spomína Olinka ako za najkrajšie na svete. Sloboda, pohoda, radosť. Pristihla sa, že sa vie od srdca smiať, vychutnávala si vlastné sociálne zariadenie, bola gazdinou v erárnej izbe s kuchynkou a kúpeľňou. „Fakt raj na zemi! Ešte aj spolubývajúce boli príma, s niektorými som v kontakte dodnes. Obrovským plusom bola pre mňa aj psychologička, jednoducho, krízové centrum mi poskytlo neskutočný azyl na telo aj dušu. Poviem vám, že keď som odtiaľ odchádzala do tohto jednoizbáku, plakala som ako malé decko. Vlastne sa mi odtiaľ vôbec nechcelo ísť.“

Oľga má v sebe organizačný talent, neustále zisťovala a pátrala po možnostiach ako sa dopracovať k nejakej streche nad hlavou. Vedela, že pobyt v krízovom centre je limitovaný na maximálne osemnásť mesiacov a vedela aj to, že návrat k mame možný nebol. A že na prenájom bytu zo svojho príjmu nemá. Šťastie sa na ňu usmialo a ona dodnes nechápe ako sa to celé zomlelo. „Jednoducho mi pridelili starší malý bytík na desať rokov. V rámci programu na podporu mladých rodín v núdzi. Musím akceptovať, že je to len na desať rokov a zároveň nemôžem ani raz meškať s platbou nájomného. Mesačne to robí dvesto eur. Lúčenie v krízaku bolo pre mňa ťažké, opúšťala som zrazu istoty, ktoré som nikdy predtým nepoznala. Sťahovať mi pomáhali všetci. Naozaj to pre mňa boli a sú krásne spomienky. Každá sme tam boli so svojím zamotaným osudom, ale vedeli sme si helfnúť, podporiť sa, pomôcť. Paráda!“

Oľga nenosí ružové okuliare, nesníva o nádhernom zajtrajšku, je realistka a stojí pevne oboma nohami pri zemi. A snaží sa prežiť ako sa len dá. Už šiesty rok pre tri firmy roznáša popri svoje práci predavačky letáky, hodí jej to necelú stovku na mesiac, ale sú to pre ňu obrovské peniaze, za ktoré dokáže nakúpiť základné potraviny. V chladničke musí byť vždy mlieko, maslo, saláma, chlieb. Najviac jej z rozpočtu ukrajujú desiate do školy. „Mám dve deti, takže je to dvojnásobná položka. Navyše deti sú v družine od skorého rána do neskorého popoludnia, nemôžu byť hladné, takže aj balíčky musia mať trochu väčšie.“ Vrásky na čele jej robia dlžoby, ktoré logicky aj táto žena má. Na nákupy základných spotrebičov si jednoducho musela zobrať nevýhodné úvery. Splácanie nemá konca kraja, aj jej hrozia exekúcie, z predavačského platu jej automaticky strhávajú vyše päťdesiat eur a ešte riadne dlho tomu tak aj bude. Olinke by k spokojnejšiemu spánku veľmi pomohlo vyplatenie či aspoň ukrojenie z päťtisícového dlhu. „Ja naozaj nemíňam peniaze na žiadne zbytočnosti, oblečenie pre seba som si nekúpila ani nepamätám, deti obliekam do secondhandových vecí, nijaké more, či lyžovačky u nás nehrozia. Stačí nám sobotňajší výlet na mestskú lúku, deti sú šťastné, keď pri dome lietajú na bicykli a ja si vážim, že mám dve zdravé deti. Keď mi je najhoršie, stále si opakujem, že nemám prečo fňukať. Boli sme len krôčik od toho, aby sme riešili to najzákladnejšie – zdravie. Prísť o dva mesiace skôr na svet nie je žiadna sranda. Stále mám pred očami pohľad na dve bezbranné malilinké stvorenia v inkubátore, kde bolo množstvo hadičiek. A kde som bola ochotná vypľuť dušu za to, aby boli moje deti zdravé. A oni sú!!! Áno, imunita je trochu oslabená, častejšie ich skolia virózy, ale opakujem, mám doma dve živé striebra, mám to, v čo som dúfala! Rastú ako z vody a možno si časom budem môcť pribrať aj ďalšiu roboty, hoci aj upratovačky, aby som do domu doniesla nejakú to korunu navyše!“