Rozprávka na pokračovanie 

Z rebelantky veľká mama: pred dvoma rokmi sme zverejnili príbeh počernej štyridsiatničky Marty, ktorá mala v pestúnstve vtedy štvorročnú Máriu. Romantika v ušmudlanom paneláku, kde sa človek bojí vojsť na schodište, sa nekonala len zvonka. Akonáhle sme prekročili prah jednoizbáku na druhom poschodí, všetko zrazu dostalo iný rozmer. Útulný domov pre dve duše, ktorý, nebyť zvláštne okoreneného osudu, by skončili... „Bohvieako. Respektíve viem,“ hovorí svojrázna Marta a konkretizuje: „Mňa by už život určite nebavil a omrzel a malá by žila erárny život v detskom domove. Tak som vyrastala aj ja a nebolo nič závideniahodné, hlavne po tom, keď musíte po osemnástke domov opustiť. Zrazu si na všetko sám, nevieš o čom je život, nalepíš sa na každého, kto sa tvári, že ti pomôže a že je tvoj kamarát.“

Nevyhovára sa, že len preto, ale určite aj pre to skončila veľmi rýchlo na drogách, dostala sa na absolútne dno a trvalo roky, kým sa z neho vyhrabala a môže hrdo povedať „som čistá ako ľalia“. Ostala jej len jediná neresť – cigaretka. Marta sa narodila ako neľúbená, z pôrodnice dojčák, následne detský domov, po ňom erárna ubytovňa, následne fet a ulica a pofidérne tlupy ľudí. Potom veľká očista, záchrannú ruku jej dali u Matky Terezy, kňaz Kuffa v Žakovciach, ale aj tak gro bolo a je na nej. Na Márii, ktorá pochopila, že život je len jeden a je najväčšou hovadinou dobrovoľne sa ničiť a zabíjať.

Na druhej strane, práve v nocľahárni pre bezdomovcov natrafila na narkomanku Máriu, obe boli za každú srandu, ibaže v čase stretnutia už boli karty rozdané úplne inak. Marta v zariadení pracovala ako pomocná sila a Mária bola obyčajnou klientkou, ktorá bola rada, že si má kde na noc skloniť hlavu. S frajerom, rovnako narkomanom, splodili dieťa, o ktoré sa už od začiatku jeho narodenia nevedeli postarať. Bábätko Máriu nosili nezodpovední rodičia Marte ako na hodiny klavíra. Drobec bol vždy zanedbaný, hladný, uplakaný. Marta tušila, že “toto nedopadne dobre”. Až došlo k bitke, kde narkomani v hádke dolámali aj kočík, sociálka už musela rázne zakročiť. Dievčatku reálne hrozil ústav. Pre Martu nepredstaviteľné, okamžite začala vybavovať pestúnstvo a od trinástich mesiacov je čiernovlasá Mária oficiálne priklepnutá do pestúnstva Marte.

Po dvoch rokoch počúvam len samé dobré správy, budúca prváčka mi ukazuje novú školskú tašku, hovorí o kamarátke Katke zo škôlky, o tom, ako sa chodia korčuľovať, ale stále na ľade padajú..., popritom si od maminky vypýta mäsovú placku, ktorú si sama ohreje v mikrovlnke, pridá kečup a bez chlebíka papá - je to jej najobľúbenejšie jedlo, jasneže príde aj na dupľu.

Žijú skromne, ale v láske. Mária vie, že biologická mama je iná žena, aj tak sa ale silno pritúli k Marte a sladko povie: “Ty si moja maminka!” A Marta je v siedmom nebi, vybozkáva si dcérenku a naleje jej teplý čaj. Na otázku, čo potrebujú existuje rýchla a jasná odpoveď. Dve nové okná. Plastové. V izbe je dnes patnásť stupňov, napriek tomu, že v baraku sa kúri, cez staré okná prefukuje, nepomáhajú ani deky na parapetách. Elektrickým ohrievačom si prikurujú v noci, “ale to zas ide strašne do peňazí,” ráta Marta. Druhou jej métou je auto, keďže je naňho bytostne odkázaná, v nocľahárni musí byť na pol siedmu, malá je v škôlke už o šiestej. Do práce to má Marta cez celé mesto. Jeden dobrý pán jej síce daroval ojazdené auto, ale to má už neuveriteľných dvadsaťšesť rokov. “Ja som mu veľmi vďačná, ale ja som na ňom jazdila každý deň, on ho mal roky odložené v garáži a vek sa už na aute prejavil. Kazí sa ako na bežiacom páse, už mi aj v servise povedali, že nemá význam doňho vrážať na opravy.”

Marta nemá auto len na vlastné potreby, je “pojazdnou zberňou zúfalcov z uice”, jej volajú, keď treba po niekoho ísť a ošetriť ho, zaviesť ho do nemocnice.

Svoju prácu a dcéru miluje, na jednoduchú otázku, či je šťastná, sa jej zalesknú oči a úprimne povie: “Som mama a to je predsa najviac v živote! Takže som šťastná na milión percent!”