Bojovníčky 

Príbeh o jej prostrednej dcére Saške sme uverejnili vlani. Dievčatku tesne pred 10. narodeninami diagnostikovali zhubný nález na stehennej kosti. Prakticky zo dňa na deň sa presťahovali na onkológiu, začali tiecť chemoterapie a všetko sa pripravovalo na veľký zákrok, pri ktorom hrozila aj amputácia nožičky. Mama si zhlboka vydýchla, keď jej po 6 hodinovom zákroku vrátili dievčatko s oboma nohami. Napokon „stačilo“ len vybrať chytenú kosť a nahradiť ju endoprotézou. Vybrali jej 23 cm stehennej kosti s jabĺčkom a vrchným kĺbom píšťaly. Začali bolestivé rehabilitácie a popritom pokračovanie v nepríjemnej onkologickej liečbe, ktorú Saška nezvládala dobre. Nejedla, plakala, bála sa. „Bolo to šialené, potom prišla korona, rehabilitácie sa pozastavili, titán v nohe sa proste nechytal, je júl 2021 a moja Saška nechodí. Nevystrie nohu, prejde čo-to, len s dvoma barlami. V septembri ide znova pod nôž, vytvorili sa tam zrasty, veríme, že práve tie bránia k vyrovnaniu nohy.“

Saška mi ukazuje dlhú jazvu na nohe, predvedie svoju chôdzu, s barlami to ide ťažko a bez nich vôbec, na jednej nohe preskacká meter-dva a unavená padne na zem. Teší sa však, že je doma, že na onkológiu chodí len na kontroly. Vrátila sa medzi spolužiakov, aj keď na vozíčku. Verí, že je to len dočasné a strach z opätovnej narkózy v septembri prebíja tá úžasná predstava, že naozaj príde deň a ona pôjde po vlastných. Z niekdajšej dlhovlasej plavovlásky s rovnými vlasmi je dnes čiernovlasý nezbedník, „strašne sa teším, že mám vlasy“, podotkne veselá Saška a neposedné kučery si odfúkne y čela. „Aspoň jedna z nás je tmavovláska,“ odľahčí mama.

Už viac než dva roky si žijú v absolútnom babinci. Ocka ale spomínajú pomaly v každej vete. My nevieme, kde je úplná pravda, faktom však je, že po neuveriteľných trinástich rokoch ich ocka odsúdili na osem rokov nepodmienečne. Spoluúčasť na krádeži. Medializovaný prípad napokon skončil čiastočnou milosťou prezidentky, ktorá trest skrátila na štyri a pol roka. A baby sú nadšené, že oco Martin už „funguje“ na otvorenom oddelení v Bratislave. Čo to znamená? „Každú nedeľu za ním chodíme na návštevy. Aj včera sme boli, síce sme vstávali skoro, aby sme tam už o pol ôsmej boli, ale to nevadí,“ hovorí Saška, ktorá síce nemôže do basy priniesť nič, „ale môžeme sa hladkať, dáme si pusu, šteklíme sa.“ Mama Alena: „Keď Sašenke skončila liečba a keď mi na jar Martin zavolal, že ho presúvajú na to otvorené oddelenie, že okrem návštev čoskoro dostane 12-hodinovú vychádzku a po 2 rokoch si otvorí bránku nášho domu, že možno neskôr dostane opušták aj na 48 hodín, že napríklad možno aj na Vianoce budeme pohromade, tak to som si naozaj reálne myslela, že všetko sa konečne na dobré obracia.“ Statočná mama, ktorá s vypätím všetkých síl zvládala domácnosť a pendlovanie medzi nemocnicou s prostrednou dcérkou, ktorá nikdy neplakala pred Saškou, ale „vyplakala som celé more“, ktorá nie raz bola na pokraji psychických síl, pretože ju šialene opantal strach o život Sašky, tak táto útla žena dostala doslova ranu pod pás. „Vieš, my stále nemáme so Saškou vyhraté, hoci sa snažím na to nemyslieť. Vieš koľko detí z onkológie už za ten čas odišlo na večnosť? A koľké sa tam vracajú, lebo recidíva? Tak strašne sa bojím,“ a slzy sa jej kotúľajú ako hrachy.

Aby toho teda na Alenku nebolo málo, pred pár mesiacmi si nahmatala hrčku na prsníku. Vie, že sa buchla o skriňu. Logicky to pripisovala úderu. Lenže každým sprchovaním šmátrala po tele viac a viac a nemizlo to, naopak, stále bolelo. Odhodlala sa k lekárovi, po mesiaci ju objednali na mamografiu, bolestivo odobrali vzorku a prišlo nekonečné čakanie na výsledok histológie. A ja popíjam kávu a ponúkam sa výbornou bublaninou od ženy, ktorá pár dní už vie ortieľ. Nádor na prsníku jer zhubný. Bác! Alenka nešťastne krúti hlavou a pýta sa tú typickú otázku „prečo“... Dcéry okamžite objímu mamku a dostáva od nich tie najsladšie pusy na svete. Najstaršia dcéra Ala ale bojovne povie: „musíme myslieť pozitívne, psychika je polovica liečby. Mami, neplač, všetko zvládneme, vyhrala to Saška, ty to dáš určite. Iné si nepripúšťam.“

Alenka vie, že musí bojovať, keby nemala deti, zloží sa úplne, „takto radšej upečiem bublaninu, aby som hlavu zamestnala niečím iným ako onkológiou, ale bojím sa, či budem vládať. So Saškou musíme chodiť dvakrát do týždňa na rehabilitácie, v septembri ide na operáciu, ocko je tam, kde je, moji rodičia sú vyčerpaní, otec navyše po úraze, ja si stále skladám scenár, ako to zvládneme. O seba sa nebojím, ale o deti.“ O týždeň ide k onkologičke prebrať ďalší postup. Čo najskôr treba naplánovať operáciu, vybrať nádor, vyčistiť okolie a následne naordinovať liečbu. „Ak je to nutné, nech mi zoberú aj celý prsník, liečbu, samozrejme, podstúpim, ale tak veľmi sa bojím, že budem slabá, nemohúca, pane bože, čo nás len čaká...“ Štyri baby žijú skromne – jediným príjmom je Alenkin opatrovateľský na Sašku, rodinné prídavky dvadsať eur ošatné pre Sašku a obrovskou pomocou je každomesačný príspevok od Dobrého anjela okolo 120 eur. Už teraz sa treba pripraviť na zimu, Alenka zháňa čo najlacnejšie drevo, z toho mála, čo má, odkladá po desiatich eurách na zimu... Najstaršia dcéra chodí na brigádu, chce prispieť do rodinného rozpočtu, skúsme im pomôcť aj my. Alenka, veľa síl!