Prišlo aj na pravú nožku 

Henrieta. Pred takmer dvoma rokmi sme o nej už písali. Pre trombózu prišla o ľavú nohu, rezali ju postupne, prsty, pod kolenom, napokon sa tzv. vysokej amputácii nevyhla. Pred dvoma rokmi bola ale plná elánu, jej neskutočná energia, pozitívny prístup k životu bol závideniahodný. Už vtedy však poznamenala: „Niečo sa deje aj s druhou nožkou, mám čudné predtuchy.“

Bohužiaľ, nemýlila sa. Nestihla si poriadne ani natrénovať chôdzu s protézou. „Tak som sa tešila na život s jednou nohou normálnou a jednou šróbovacou!,“ povzdychne si a vzápätí sama sebe vynadá. Že čo sa ľutuje, komu tým pomôže. „OK, nohy nefungujú, ale toto áno, a to je predsa základ života,“ ukáže na srdce a hlavu. Počas posledných 20 mesiacov jej opäť postupne, na štyrikrát, amputovali pravú nohu. Jeden prst, potom dva, následne posledné dva a potom časť chodila. „Nateraz koniec, ale psychicky som už nastavená, že toto nemusí byť konečná.“

Vo vzpriamenej polohe bola po vyše poldruha roku prvýkrát práve pre fotenie k tomuto príbehu. Tešila aj bála sa. „to proste nedokážeš udržať rovnováhu, keď ani jedna noha nie je funkčná. Balansuješ a si v panike.“ Život sa s ňou nemazná, stavia jej nové a nové prekážky, ale ona to dáva na pána! Heňa je proste fantastická, má hlboko v kostiach vrytú potrebu pomáhať druhým. K minulým Vianociam robila zbierku teplých prikrývok pre ľudí v núdzi, vyrába košíky pre kohokoľvek, kto stráda. Fakt, že ona to jednoduché nemá – nerieši. „Neznesiem pocit, keď viem, že sú deti, ktorým chýbajú základné veci, nemala som ľahké detstvo, jednoducho deti trpieť nesmú.“

Vráťme sa ale k Heni. Najväčšou radosťou sú pre ňu jej štyri deti, dvaja dospelí synovia a pätnásťročné dvojičky Sárka s Vanesskou. Tie za mamu povešajú prádlo na tie vysoké šnúry. Baby umývajú okná, vymenia žiarovky na lustroch – „moje výškové pomocníčky,“ usmeje sa ich mama. Idylka doma stopercentná tento rok už nebola. S ockom detí sa Heňa dohodla na rozvode, momentálne sa blíži pojednávanie na súde, „rozchádzame sa v dobrom, vždy to bude otec našich detí, ale načo stupňovať napätie a nervozitu doma? Verím, že všetko dajako ustojíme.“

Nadluxus? Plány? Teraz v decembri začína riešiť protézu na pravú nohu – tú, na ktorej jej chýba časť chodidla. Z niekdajšej veľkosti topánky 38 sa amptutáciou dostala na 20. „Bude to nejaká „bagandža s výplňou“, sama si to neviem dobre predstaviť, ale teším sa na to.“ Verí, že raz určite urobí krok, že nadriluje chôdzu „ na dvoch čudných nohách“, že mozog sa naučí rozkazovať naraz dvom nervom, aby ladili. Aby sa ľavá skoordinovala s pravou. „Bude to riadna sranda, tomu ver,“ predpovedá Heňa, ktorá sa doma občas presúva aj prozaicky – po zadku. Je to vraj rýchlejšie ako sa trepať do vozíka a presunúť sa pár metrov k toalete. Príbehom v NotaBene pred dvoma rokmi sme jej pomohli k doplatku na auto s automatom. Heňa jazdí ako ďábel, nie raz si nakladá a vykladá vozík do auta sama, „narobím sa pri tom, zanadávam si, ale keď naštartujem, som v siedmom nebi.“ Jej plný invalidný dôchodok je úbohých 257 eur, príspevok od štátu na benzín a ošatné robí ďalšiu päťdesiatku. Heňa túži po dvoch veciach – práci a novom, odľahčenom vozíku. Miluje spoločnosť, ľudí, píše, volá na všetky miesta, či nepotrebujú posilu. „Keď to už vyzerá nádejne a prezradím, že som na vozíku, je po všetkom.“ Robiť dispečerku v Nitre a okolí? „Moja, to by som mala Vianoce každý deň.“ Na nový vozík ešte nárok nemá, ten jej môžu odklepnúť až po 5 rokoch, lenže ona už naozaj nechce 14-kilové monštrum, „písala som Ježiškovi, či v sklade nenájde nejaký elegantný odľahčený, štvorkilový vozík, že nič iné, okrem zdravia pre svoje deti, si neželám. Viem, je to mega drahá záležitosť – veď stojí 3000-3500 eur, ospravedlnila som sa Ježiškovi za svoju neskromnosť,“ humorom jej vlastným podotkne. Aj keby jej po 5 rokoch schválili nový, tak či tak bude potrebovať doplatok, pretože túži po „luxuse“.

Dlho som ju prehovárala, aby sme mohli jej príbeh znovu zaktualizovať, nie je jej prirodzené „pýtať“ niečo pre seba. Vozík bude jej celoživotnou súčasťou, nech by sa aj naučila trochu chodiť s protézou a „protézovou bagandžou“, bez barle to aj tak nepôjde. „A ako by som takto vyparádená mohla nakupovať v tescu? Nie, náhradné nožky budú skôr sviatočné, vozík je pre mňa základ. Je to moje naozaj jediné hmotné prianie,“ pokorne sa usmeje jedna silná žena. Heňa.