Ani ľavá, ani pravá 

Henrieta. Prvýkrát sme o nej písali, keď pre trombózu prišla o ľavú nohu, rezali ju postupne: prsty, pod kolenom, napokon sa tzv. vysokej amputácii nevyhla. Bola ale plná elánu, jej energia, pozitívny prístup k životu bol závideniahodný. Už vtedy však poznamenala: „Niečo sa deje aj s druhou nožkou, mám čudné predtuchy.“

Bohužiaľ, nemýlila sa. Nestihla si poriadne ani natrénovať chôdzu s protézou. „Tak som sa tešila na život s jednou nohou normálnou a jednou šróbovacou! Nohy nefungovali, ale toto áno, a to je predsa základ života,“ ukáže na srdce a hlavu. Počas následných mesiacov jej opäť postupne, na štyrikrát, amputovali pravú nohu. Jeden prst, potom dva, následne posledné dva a potom časť chodila. „Nateraz koniec, ale psychicky som už nastavená, že toto nemusí byť konečná.“ Smiala sa, že z veľkosti 39 klesla na bábätkovskú dvadsať jednotku.

Prišiel však rok 2022. Bol zdrvujúci. Fakt, že rok predtým sa jej rozpadlo vlastne už aj tak nefungujúce manželstvo Heňa prehĺtla ťažko, ale ak má byť otec jej detí šťastný s inou, nech si teda ide. Nestihla sa však veľmi ani zorientovať a udomácniť „v rozvedenom živote“, pretože pravá noha sa začala ozývať znova. „Vieš, keď som bola s dcérami dvojičkami u lekára a povedal mi, že amputácia sa blíži, rozplakala som sa. Bolo mi ľúto detí.“ Veď v 46-tich rokoch sa predsa jedna mama má ešte stále starať o deti, veď jej baby majú len 16. Cítila nespravodlivosť. No rýchlo sa opäť vzchopila. Fňukaním sa nič nedocieli. „Bolo to začiatkom júla, keď mi to lekár povedal. Prosila som všetkých svätých, nech aspoň leto prežijem s nohou. Nech s dievčatami stihneme aspoň malé výlety. Nech ma nerežú v tých tropických teplách. A nech sa aspoň stihnem pripraviť na život bez nôh.“

Išla na to racionálne. OK, ak chcem žiť, aj pravá noha musí ísť preč. Tzv. vysoká amputácia. Pomohla by teda polohovacia posteľ. Nejaké zdravotné pomôcky, vďaka ktorým sa voľajako „prehupne“ napríklad na toaletu. Hlavou jej behalo tisíc situácií, kedy jej aj jedna noha so skráteným chodidlom veľmi pomohla. Keď sa vedela o ňu zaprieť, ruky posunúť na pevné miesto a ťarbavo, ale predsa, sa nejako dostať tam, kam chcela. Hoc aj na ten poondiaty záchod. „Nebála som sa bolesti, strach mi naháňali práve tie konkrétne momenty, kedy budem doslova ako zvieratko odkázaná, kto mi pomôže.“ Lenže na úradoch nepochodila. Aj keď vieš, že prídeš v najbližších týždňoch o druhú nohu, aj tak na nič nemáš nárok. Zákony nepustia. Nedávajú ti šancu prísť po fatálnom zákroku do zmierlivejšieho prostredia. „Povedali mi, že všetko sa môže začať vybavovať až po zákroku. Jediné, čo som dostala, boli tri najobyčajnejšie madlá na stenu. Smiešna realita.“

Sen sa jej splnil. Leto 2022 prežila s nohou. V bolestiach, ku koncu augusta už pekelných. Prišiel druhý september, rozlúčila sa s nožkou, myslela len na svoje deti a odviezli ju na sálu. Bude ako bude... Heňa mi už dva dni po vysokej amputácii poslala optimistickú správu: „Srdiečko, už mi zasa svieti slniečko.“ Robila si zo seba srandu, zabávala celý personál, Heňa totiž vie, že nemôžeš prepadnúť ľútosti a beznádeji „Zožrali by ťa. A moje deti, moji blízki ma chcú takú, aká som bola aj s nohami. Áno, fyzicky je a bude všetko ťažšie, ale tá hlava a srdiečko sa nemôžu zmeniť, opakujem, že život je nádherný, prekážky treba zdolávať a novým situáciám sa prispôsobiť. Lebo ja nechcem prežívať, ja chcem žiť.“

Na vytúžený odľahčený vozík už nárok má. Konečne nebude sedieť na ťažkom 17 kilovom, na ktorom sa jej hocikedy prepadli kolieska „Už sa začína vyrábať na moje miery,“ usmeje sa nádherná žena bez nôh. Na polohovaciu posteľ nárok nemá, „lebo nie som ležiak.“ Na zvýšený invalidný nárok nemá tiež. „Bez jednej či dvoch nôh – je to jedno.“ Už nerieši na hlavu postavené normy a zákony, ktoré hendikepovanému komplikujú život. Musí riešiť každodenné detaily. „S dvoma kýpťami sa už len tak ľahko niekam nedostanem. Treba si detailnejšie nastaviť logistiku. Kedy budem jesť, piť, nesmie ma rozčúliť, že na stole je neporiadok a treba z neho preložiť veci na miesto. Pretože nič neurobím hneď. Som síce energická, ale zároveň musím byť trpezlivá, trošku sa to síce bije, ale dá sa to zladiť,“ nežne sa usmeje Heňa, ktorej sa rana nehojí podľa normy. „Všetko sa posúva, infekcia sa mi dostala do stehov, takže rana je otvorená, musí sa sama zahojiť. Potom sa mi 3-4 mesiace bude tvoriť kýpeť. Nevzdávam sa ale protéz. Teším sa na ne!“

Tvrdí, že snáď už najbližší december by mohla dať vianočný punč postojačky. A ideál v hlavnom meste, kam by sa sama doviezla. Pretože Heňa je aktívna, sebestačná žena, ktorá myslí na druhých. Aj posledné Vianoce robila balíčky pre seniorov, aby im skrášlila sviatky. Len už nemohla sadnúť do auta a odviezť krabice. Auto s automatickou prevodovkou jej je už na nič. Potrebuje ho prerobiť na ručné ovládanie. „Lenže 1 500 eur nemám šancu zohnať. Som invalidná dôchodkyňa bez nôh, ktorá baží po práci, ale najskôr sa musím doliečiť a skamarátiť s kýpťom č. 2. Auto bolo mojimi nohami, dávalo mi voľnosť, slobodu, šialene rada sedím za volantom.“

Lúčime sa. Heňa ma povzbudzuje, aby som svoje problémy čo najskôr zvládla. „Oplatí sa žiť, ver mi,“ povie žena bez ľavej aj pravej nožky. S úprimným úsmevom od ucha k uchu. Heni, klobúk dole!